sk hu

ROKY KLADENIA ZÁKLADOV V KOMÁRNANSKOM MADARSKOM OBLASTNOM DIVADLE

Komárno je jedným zo slovenských miest, ktoré disponujú najbohatšími madarskými divadelnými tradíciami.: v 17. a 18.-tom storocí bolo baštou madarskej školskej divadelnej tvorby a školskej drámy, ale aj prvé predstavenie profesionálneho súboru v madarskom jazyku, Kotzebue Papelli, alebo Zázracného stretnutia v prevedení podla Józsefa Beke, sa pred takmer 200 rokmi, 8. mája 1811, uskutocnilo práve tu. Odvtedy sa mesto stalo s väcšou ci menšou pravidelnostou zastávkou madarských kocovných súborov – boli casy, ked tých najsilnejších. Zároven, v druhej polovici 19. storocia a hlavne na prelome storocí tu prekvitalo silné ochotnícke divadelníctvo.
Zmenou vládnej moci v rokoch 1918-1919 bola historická cast madarského mesta Komárom na lavom brehu Dunaja, Rév –Komárom, pripojená k novovzniknutému Ceskoslovensku, co otvorilo novú kapitolu aj v divadelnom živote mesta. Podmienky menšinového postavenia ovplyvnili a odklonili na vedlajšiu kolaj kultúrny a tým aj divadelný život v Komárne.
V prvej Ceskoslovenskej Republike reprezentoval pozitívnu hnaciu silu súbor Károlya Polgára, ktorý sa vytesnil z Bratislavy a medzi prvými vyhladal mesto. V nasledujúcich dvadsiatich rokoch patrili medzi najvýznamnejšie zoskupenia poskytujúce divadelný program v Komárne stále bratislavské a košické súbory (Ödön Faragó, Sándor István), respektíve Dezso Földes-ovo Západoslovenské Madarské Divadlo.
2. novembra 1938 bolo prvým viedenským rozhodnutím mesto vrátené Madarsku, jeho divadelný život sa následne odvíjal podla organizacného poriadku madarského divadelníctva: rôznym vidieckym súborom, najmä súboru Károlya Vértesa, dávalo aké-také nie príliš lákavé ponuky na vystupovanie. Koncom svetovej vojny, tak ako sa blížil front, tak si Komárnania dávali na všetkom záležat viac ako na divadle: z posledných dvoch vojnových rokov už nemáme vedomost o žiadnom tunajšom divadelnom predstavení.
V roku 1945 sa severná, historická cast mesta, v predvojnovom rozsahu, prinavrátila k Ceskoslovensku, co jej obyvatelom prinieslo inferno prenasledovania Madarov, deportácií a presídlovania, znamenalo to úplné peklo bezprávia, kedy bolo madarské slovo a jeho inštitúcie – vrátane divadla a divadelníctva- odsúdené k úplnej nemote. Až v roku 1948, potom co sa k moci dostali komunisti, pod vplyvom vývoja zahranicnej politiky štátu, sa okolnosti zacali menit. Ceskoslovenským Madarom postupne vrátili ich ludské a obcianske práva, mohli si na novo organizovat školstvo, kultúru, madarské slovo dostalo opät obcianske právo. 15. decembra 1948 vyšlo prvé císlo bratislavského madarského denníka Új Szó (Nové Slovo), 5.marca 1949 vznikla široko-záberová osvetová a kultúrotvorná ustanovizen, resp. rámcovo podporujúca materinskú rec Csemadok, v školách sa pomaly spúštalo vyucovanie. Co sa týka divadelnej tvorby, ako prví sa prebudili mestský ochotníci, a s hrou Sándor Gergely: Bohatieri a hrdinovia, v réžii Dezso Királya, sa dostali až do Prahy, kde sa im podarilo vyhrat celoštátnu sútaž ochotníkov.

Znovu-spustenie a znovu-organizovanie (cesko-)slovenského divadelníctva prebehlo v zápätí po skoncení druhej svetovej vojny. Komunistický zvrat v roku 1948 centralizáciu divadelného riadenia a dohladu, ale došlo aj k rozšíreniu siete divadiel na Slovensku. Už v rámci Ceského Štátneho Obecného Divadla založeného v roku 1945, vznikol jeden slovenský súbor, z ktorého – doplnením o dalšie súbory- k 1.augustu 1949 mohlo vzniknút Slovenské Štátne Obecné Divadlo, ktoré pokladalo za svoj prvoradý ciel a poslanie vytvárat a upevnovat prepojenie vztahu profesionálneho (úradného) divadelníctva s vidiekom, dedinou. K opätovnému spusteniu madarského divadelníctva v Ceskoslovensku chýbali personálne aj materiálno-technické podmienky, priestory. Vznikom Csemadok-u sa na južnom Slovensku zakorenené ochotnícke hnutie divadelníkov stalo generátorom madarskej divadelnej kultúry v Ceskoslovensku po druhej svetovej vojne. Väcšinou z neškolených a málo skúsených síl bola založená 1. augusta 1950 madarská sekcia bratislavského Štátneho Obecného Divadla, ktorá pät rokov po skoncení vojny predstavovala prvý profesionálny madarský súbor na Slovensku. Madarská sekcia Obecného Divadla plnili najmä politické úlohy na úkor umeleckých cielov, aj ked tie si ani velmi nemohla stanovovat kedže k tomu neboli zabezpecené ani najzákladnejšie podmienky. A nielen v dôsledku nepriaznivého smerovania osvetovo-vzdelávacej politiky štátu, nielen vinou chabých vedomostí a nepripravenosti cerstvo naverbovaných poväcšine mladých a neskúsených clenov súboru madarskej sekcie, ale aj vzhladom na základné organizacné a funkcné obmedzenia pracovných podmienok. V podstate (až do konca pretrvávajúce) neriešenie ostatne spomínaných viedlo k zrušeniu Štátneho Obecného Divadla, v roku 1959, a preradeniu jeho súborov do dovtedy vybudovaných oblastných divadiel – resp. madarskej sekcie do Madarského oblastného divadla.

Predsedníctvo KSS vo februári 1952 rozhodlo o vytvorení komárnanského Madarského oblastného divadla (MATESZ). V zmysle tohto rozhodnutia dostal 27. augusta 1952 István Fellegi, sekretár ústrednej komisie Csemadok-u, poverenie na vykonanie potrebných opatrení súvisiacich so založením a organizáciou divadla. Úradne bolo Madarské oblastné divadlo v Komárne založené 1. októbra 1952, a 30. januára 1953 sa konala prvá slávnostná premiéra predstavenia Erno Urbán: Krst ohnom. Odvtedy, až do rozpustenia Obecného Divadla v 1959, navštevovali Madarmi obývané oblasti dve madarské divadlá, resp. súbory. Zo šestnástich clenov súboru Istvána Fellegiho prišlo jedenást z madarského oddelenia Obecného divadla: Zsuzsa Bottka, Béla Bugár, Gyula Fekete, Anna Ferenczy, Gyula (Grébner) Gábor, Mihály Gyurkovics, Mária H. Budai, Ferenc Husvár, Lajos Kiss, Magda Lelkes, Zsigmond Turner – a k nim sa pridal vynikajúci ochotnícky režisér – divadelník Dezso Király, tiež Anna Udvardy, Margit Lorincz, József Konrád a Jeno Síposs. Zakladajúcu gardu ešte do prvého predstavenia doplnili Imre Budai, Irén Kovács a Antal (Lipták) Lehotay, cinný už pocas druhej svetovej vojny. Podla tohto je zrejmé, že len tretina clenov zacínajúceho súboru disponovala divadelnou praxou spred roku 1945, ci ukoncila nejakú školu s dramatickým zameraním, ostatných naverbovali spomedzi ochotníkov. Ale k novému zaciatku nestacilo vyriešit hereckú otázku: bolo treba zabezpecit režiséra, vytvorit dielne na výrobu kulís, rekvizít a masiek, atd. Velkú pomoc dostalo divadlo od slovenskej divadelnej obce (Slovenské národné divadlo poskytlo - režiséra: Istvána Munka, ktorý bol žiakom Ödona Faragóa, cinného už v medzivojnovom období, - výtvarných umelcov: scénografa: Ladislava Jarkele a Jozefa Valentina, tiež Józsefa Vecseiho, kostýmovú výtvarnícku: Zsuzsu Gesztes Bockovú, a tiež niekolkých clenov pomocného technického personálu, ale kulisy a kostýmy sa vytvárali v Bratislave).

Naozajstná práca však nasledovala až potom.
Prvé sezóny Madarského oblastného divadla – približne do konca desatrocia – uplynuli vo formovacom snažení divadla a súboru, vo vytváraní optimálneho programu, v pomenovaní a zhostení sa svojej úlohy v duchovnom a umeleckom živote novo-organizujúcej sa ceskoslovenskej (madarskej) spolocnosti, vysporiadaní sa s prvými výsledkami a neúspechmi boja o vytvorenie vlastnej (svojskej) duševno-umeleckej tváre. Od pociatku bolo každému jasné, že založenie Madarského oblastného divadla znamená ovela viac než len založenie dalšieho nového divadla, pretože tu sa jedná o zrodenie jediného profesionálneho divadla, aj ked centrálne riadeného ale s vlastným vedením, národnostnej menšiny donedávna ešte prenasledovanej, zbavenej najzákladnejších obcianskych a spolocenských, kultúrnych práv. Ale svojské poslanie Madarského oblastného divadla sa prejavilo aj v tom, že bolo cinohernou inštitúciou s najširšou oblastou záberu v rámci Slovenska, ktorej dva divadelné súbory (komárnanský a košický) odohrali rocne dve tretiny svojich predstavení mimo svojho sídla, na území celého južného Slovenska, od velkého Medera po Velké Kapušany, v okruhu 400 – 500 kilometrov, na takmer 100 miestach. Co prestavovalo z vecera na vecer sa meniace nároky a zloženie publika, premenlivé javiskové podmienky, rôznu úroven technického vybavenia divadelných sál. V tomto smere sa situácia nezmenila ani po sformovaní košického Javiska Thália, kedže jeho organizácia bola povolená len ako súcast inštitúcie Madarského oblastného divadla, aj vytvorené bolo len zo zdrojov, ktoré malo k dispozícii Madarské oblastné divadlo, ci už materiálnych alebo vecných, resp. rozpolením jeho personálnej základne, teda starosti a úlohy divadla sa zmnožili - pri nemenných zdrojoch.

Coskoro bolo všetkým zrejmé, že pilierom cinnosti Madarského oblastného divadla je jeho zameranie a charakter, Achilovou pätou je jeho dramaturgia, resp. nedoriešené vzdelávanie a príprava madarských divadelných odborníkov a hercov v Ceskoslovensku. V prvých rokoch viedla radost k súdržnosti súboru, hercov, ktorí bez reptania znášali neprimerané podmienky, nielen radost prameniaca z opätovného uznania madarciny za prijatelnú a možnosti robit divadlo v materinskom jazyku, ale aj oduševnenie a nadšenie publika, vytrvalá podpora divadla sa stala jednou z hnacích síl práce novej inštitúcie.
Prvú radikálnu zmenu v živote divadla priniesol rok 1959. Ked sa stalo zrejmým, že v dôsledku celoslovenskej reorganizácie divadelnej siete ukoncí svoju cinnost Štátne Obecné Divadlo, dlho sa to javilo tak, že popri Madarskom oblastnom divadle ostane funkcná (aj ked možno s východoslovenským sídlom) aj druhá profesionálna cinoherná inštitúcia. Nestalo sa tak – madarská sekcia Obecného Divadla zaciatkom sezóny 1959-1960 splynula s Madarským Oblastným Divadlom, co prinieslo nový rad starostí, ktoré bolo treba riešit a nové napätie, ktoré bolo treba uvolnovat. (Zrejme nie náhodou sa o desatrocie neskôr založené košické divadlo Javisko Thália stavalo na personálnych základoch manželov Lengyelovcov a Váradyovcov, tiež Mihálya Gyurkovicsa, ktorí sa ako jadro madarskej sekcie Obecného Divadla, po jeho zániku v 1959, dostali tak trochu z donútenia do Komárna. Popritom zlúcenie týchto dvoch súborov nastolilo aj vela nových otázok z oblasti programu, organizovania a samotnej organizácie.)
Ani Madarské Oblastné Divadlo neobišli snahy o „divadlo služieb“ , ktoré malo v prvom rade plnit politické úlohy. V rokoch spustenia malo divadlo v dramaturgickej oblasti v celku obmedzené možnosti. Naše teáter sa rozbiehal ako druh divadla vychovávajúceho lud v znamení Stanislavského divadelnej estetiky. Výchovné tendencie divadla boli urcujúce pre programovú štruktúru až do zvratu v roku 1989. Ale vplývali aj na cinnost a tvorbu Józsefa Konráda, ktorý sa z ochotníka stal profesionálnym divadelníkom, režisérom a už od pociatku písal clánky o otázkach divadelnej politiky, organizácie, teórie i estetiky a jeho osoba je neoddelitelná od formovania charakteru divadla v prvých tridsiatich rokoch existencie Madarského oblastného divadla. Základy hereckej pedagogiky a rovnako hereckej štylizácie však položil jeden slovenský herec-spevák a režisér, Štefan Munk. Jeho najlepšími réžiami – Moliére: Lakomec (1953), resp. v Munkovom prevedení ponatá ako ludová dráma Ede Szigeti: Pastier koní (1953) – boli už prvé prijatelné predstavenia, dalšie Sándor Bródy: Ucitelka (1955), Jeno Heltai: Nemý junák (1957), Leonid Rahmanov: Búrlivý súmrak (1957) a Shiller: Láska a nenávist (1957) dláždili cestu k umeleckému úspechu divadla. Ostatné štyri spomínané predstavenia režíroval popredný tvorca madarskej divadelnej scény Ferenc Lendvay, ktorého režisérske vedenie nabité hustou divadelnou atmosférou znamenalo zároven aj kus práce v hereckej pedagogike nevycíslitelne hodnotnej v kruhu komárnanských hercov pasujúcich sa so základnými problémami ochotníctva. Rola ucitelky bola odrazovým mostíkom pre Margit Lorincz, v dvoch hlavných úlohách hry Nemý junák vynikli Kató Cséfalvay a László Tóth. Popri nich boli ešte urcujúcimi clenmi súboru spomedzi zakladajúcej gardy Dezso Király, József Konrád, Anna Udvardy, Zsigmond Turner a Gabi Palotás, Anna Ferenczy, Ferencz Lengyel, Béla Bugár, Béla Várady a Mihály Gyurkovics, ktorí sa sem dostali z Bratislavy. Na prelome desatrocia sa pomaly zacal rozširovat okruh režisérov divadla, režisérskej práce sa nezlakli ani herci-vedenie-technici súboru – István Fellegi, Lajos (Kisbán) Klimits, László Rinzdorfer, Dezso Király, János Tarics, Zoltán (Krausz) Kozma. Okrem Istvána Munka aj iní celoštátne významní slovenskí režiséri ako - Martin Gregor, Viktor Lukác, Martin Hollý, Juraj Šeregi, Igor Ciel . boli coraz castejšími hostami v Komárne. Heroickým pokusom tohto obdobia bolo divadelné spracovanie Jókaiho Zlatého cloveka (1955). Tlac pokladala za významnú udalost prihlásenie sa dramaticky, divadelnej scenáristky Teréz Dávid v roku 1958 ( jej drámu Bludicka v bratislavskom Divadle Pavla Országha Hviezdoslava po Slovensky a hru Dódi v Komárne po madarsky uviedli takmer súcasne). Koncom desatrocia vynikol opät István Munk, tento raz svojským novátorským ponatím komédie Beaumarchais: Figarova svadba, hru priniesol na javisko spolu so starými francúzskymi piesnami a tancami. Aby divadlo prekonalo nedostatok profesionálnych odborných pracovníkov a riešili otázku školenia hercov, podniklo velké kroky, ale zatial dosiahlo len ciastocné riešenie, snahy castejšie stroskotali, ako by priniesli úspech.

Zaciatkom 1960-tych rokov, v júli roku 1962, necakane poslali do dôchodku zakladajúceho riaditela divadla, Istvána Fellegiho. Otec, ako ho v divadle volali, prakticky strávil okrúhlych desat rokov na cele ním organizovanej inštitúcie, ktorá sa už len svojou holou existenciou stala najdôležitejšou duchovnou inštanciou pre takmer šeststotisícový zlomok národa, pôdou pre formovanie jeho budúcnosti, posilnovanie jeho sebaúcty. Rovnako v sebe nosila a vyznacovala možné smerovanie, medze rozvoja divadelného umenia spomínaného zlomkového národa – samozrejme v duchovnom zmysle umenia (rýdzo) madarského, v politicko-organizacnom zmysle a z casti aj z pohladu umelcov, bolo súcastou slovenského divadelného umenia. Spomínané ohranicenie, ktoré vytvoril bez pochýb István Fellegi, teraz v daných podmienkach len tak pukalo-praskalo, ale stále ho bolo možné upravovat a naplnat novým obsahom. Fellegiho miesto, až do vymenovania dr. Istvána Krivošíka 1. marca 1963, zastávala trojclenná riadiaca rada v zložení Štefan Munk, József Konrád a János Tarics. Novopecený riaditel, dr. István Krivošík – predtým šéfredaktor madarského vysielania Ceskoslovenského Rozhlasu – presadil v divadle istý úradnícky prístup (on sám bol právnik), je fakt, že pocas jeho prvého komárnanského pôsobenia (1963-68) sa ním vedená inštitúcia stala organizacne súdržnejšou, obnovila sa a dramaturgicky sa otvorila smerom k hodnotám súdobej dramatickej literatúry, divadlo sa ako-tak vymanilo z izolácie, k zaciatku 1960-tych rokov coraz citelnejšej a aj kritikou odsudzovanej, medzi múrmi divadla sa spustila generacná výmena, omladzovanie vnímatelné vo všetkých smeroch. (Ak pocítame cas, ktorý uplynul od založenia divadla, tak pocas jeho vtedajšieho vedenia sa dostala do divadla prvá väcšia vlna mladých – vysokoškolských absolventov: Sándor Beke-ovcov, Mátyás Dráfi-ovcov, Géza (Galán) Vavreczky-ovcov, Viola Thirring-ovcov, vtárane Ica Németh-ovcov.
Hry uvedené od zaciatku 1960-tych rokov sa už dostali na javisko v znamení cerstvejšieho a platnejšieho pohladu na hodnoty. Pamätnými, resp. pokrokovými premiérami tohto desatrocia boli: Vítezslav Nezval: Manon Lescautová (1963), John Steinbeck: Ludia a myši (1964) a dráma Arthura Millera Pohlad z mosta (1965), Shillerova tragédia Zbojníci (1966), Garcia Lorca: Dom Bernardy Alby (1966) ale predovšetkým Shakespeare: Rómeo a Júlia (1968) a Gyula Háy: Boh, cisár, sedliak (1969). (Možno nie je vedlajšie vziat do úvahy aj fakt, že tieto predstavenia sa viažu väcšinou k menám hostujúcich slovenských režisérov.) V Millerovej hre ponúkol vynikajúci výkon Béla Bugár v úlohe Eddieho Carbone, ako Lennie z hry Ludia a myši exceloval Károly Nádasdy a Aranka Szentpéteri ako Curlyová. Predstavenie Manon Lescaultovej v réžii Pavla Rímskeho bolo dôležitou udalostou preto, lebo tu sa predstavili prví vysokoškolsky vzdelaní, resp. mladí clenovia, ktorí sa pridali k súboru (obaja hlavní predstavitelia Viola Thirring aj Sándor Beke – boli herci s cerstvým diplomom). Ich zásluhou je aj vznik dvoch divadelných vecerov poézie (Naša doba a poézia, 1963; Ludská botanika, 1964), ktorými motivacne prispeli k vtedy sa formujúcemu scénickému literárnemu hnutiu ceskoslovenských Madarov.
Medzi najdôležitejšie prínosy tohto desatrocia patrí zmena povolania Józsefa Konráda: významný tvorca sa onedlho po svojom prvom režijnom pokuse v roku 1960 (Peter Karvaš: Polnocná omša) natrvalo obrátil chrbtom k herectvu. Pre jeho kariéru - a z casti aj pre rozvoj jeho divadla – má osobitý význam jeho, v tej dobe vyhranená, réžia adaptácie Móricz Zsigmond: Vtácik (1964), ako pozoruhodný výsledok boli kritikou oznacené prepisy Mikszáth: Dáždnik svätého Petra (1966) a Jókai: Levocská biela pani , tiež diela Endre Fejes: Cintorín hrdze a Milerove Bosorky zo Salemu v javiskovej úprave podla Konráda.
Réžia Vtácika zaujala dôležité miesto v kariére režiséra preto, lebo tu sa po prvýkrát objavili klícky konrádovského osobitého štýlu, teda znaky spôsobu interpretácie hry, idei hry „v úvodzovkách“, ktoré sa neskôr na prelome 1970-1980 rokov naplno rozvinuli. Konrádova réžia Vtácika transponovala Móritzovu drámu na ludovú hru, v Levocskej bielej pani padol dôraz na deromantizáciu textu, v dáždniku svätého Petra dostal hlavnú úlohu dáždnik, herci naokolo mu len asistujú, nadhlad zaujal miesto anekdotického humoru. Spomedzi Konrádových hercov dospeli niekolkí k podstatnému bodu svojej umeleckej kariéry, v titulnej roli Vtácatka Anna Ferenczy, Eszter Nagy ako Levocská biela pani, Béla Bugár ako Jani Hábetler z Cintorína hrdze a János Korponay v Levocskej bielej pani, Mátyás Dráfi ako Proctor v Millerovej hre.

Po hereckých zaciatkoch zmenil svoje zameranie aj Sándor Beke, ktorý v histórii Madarského Oblastného Divadla otvoril novú epochu réžiou Rómea a Júlie (1968), a o rok neskôr historickou parabolou Boh, cisár, sedliak poznamenal toto otázne obdobie. Shakespearov nesmrtelný párik zalúbencov prevtelili do až do špiku kosti dnešných – vtedajších mladých ludí Viola Thirring a Géza (Galán) Vavreczky, predstavenie s nevycerpatelnými režijnými nápadmi je svižné a rytmické, pri znázornovaní charakteru situácie, atmosféry a postáv Beke necúvol pred použitím najrôznejších farieb a stavil na do krajností vyhrotenom úcinku, ktorý dokáže vyvolat len impulzívnost a nespútaná vášen.
Ústredná otázka Háyovej hry znela:“... preco cisár Žigmund, ktorý sa snaží o nastolenie absolutizmu, nemôže zachránit Jána Husa pred upálením, preco nemôže nadviazat spojenectvo so sedliackym stavom?“ – v konkrétnej historicko-spolocenskej situácii (sme po roku 1968 – potlacenie ceskoslovenských pokusov o reformu, obsadenie Ceskoslovenska sovietskymi vojskami, nastupujúca poststalinistická vláda, ktorá oznacená menom Gustáva Husáka nebola schopná nadviazat spojenectvo so svojím ludom, sa práve v tom case usídlovala) to dávalo možnost presahu a urcitej politickej paralely. V hre Boh, cisár, sedliak bol cisár Žigmund v podaní László Csendesa ozajstným výskokom do výšky. (V zátvorke sa sem žiada uviest, že tu sa s ceskoslovenským madarským javiskom lúcila Viola Thirring, Géza Galán opustil divadlo ešte skôr a úlohy prijímal len ako hostujúci umelec, co dostatocne jednoznacne naznacuje mieru interného napätia v divadle, ktoré bolo vyvolané v súvislosti so spomínanou generacnou výmenou.)

Druhá polovica 1960-tych rokov, hlavne roky 1968 a 1969 boli aj v histórii madarského herectva v Ceskoslovensku obdobím nepokojov a zmien, casom otvorenia, nárocnosti, túžby po obnovení a casom generacnej výmeny. V roku 1969 tieto zmenychtivé tendencie nechali vypuknút divadelnú polemiku Új Szó, inicioval ju Zoltán Fónod (Príkaz modernizácie), ktorá okrem iného rozkazovacne nadhodila myšlienku založenia druhého profesionálneho madarského divadla (divadelného súboru). Od januára 1969 sa na krátky cas stal riaditelom divadla mladý, sotva dvadsatsedem rocný herec súboru, Mátyás Dráfi. V jeho osobe dostala inštitúcia prvého riaditela s vyšším odborným vzdelaním a divadelnou praxou, ktorý interne poznal súbor aj samotnú organizáciu. Na obdobie jeho vedenia pripadla dalšia reorganizácia divadla, sprevádzaná ozajstnými tektonickými pohybmi, sformovanie košického Javiska Thália. Nebolo tajomstvom, že rozdvojenie komárnanského súboru Madarského Oblastného Divadla malo svojich vážnych odporcov aj vo vnútri divadla, v radoch súboru, a s argumentom „naco z jedného žobráka urobit dvoch“ sa dokázal stotožnit aj novopecený herec-riaditel, Mátyás Dráfi.
Postupom roku 1969 už nabrali nezvrátitelné obrátky prípravy zakladania súboru na východnom Slovensku a priniesli so sebou aj rozdelenie Madarského Oblastného Divadla, na otvorenie sezóny 1969-70 už bola (budúca) košická skupina utvorená. Vtedy už bolo zrejmé, že z Komárna sa okrem Sándora Beke rozhodlo pre stahovanie ešte dalších šest hercov László Csendes, Ilona (Lengyel) Galambos, Mihály Gyurkovics, Ferenc Lengyel, Rózsi Szabó a Béla Várady. K Beke-ovcom sa pridali ešte ochotníci, novácikovia, ktorým bola vyjadrená dôvera na talentových skúškach, ako dramaturg sa pridružil na východ Slovenska básnik-novinár Sándor Gál. Takto bolo premiérové predstavenie súboru Divadla Thália, resp. otváracie predstavenie divadla v Gemerskej Hôrke 19. novembra 1969 (Goldoni: Sluha dvoch pánov), prijaté s ocakávaním a zmiešaným oduševnením najširšej verejnosti a tlace.
Suma sumárum, utvorením košického Javiska Thália v roku 1969 ako samostatného divadla pri Madarskom Oblastnom Divadle, ktoré v prvom období tak aj fungovalo, zacali v 4eskoslovensku po desatrocnej prestávke opät pôsobit dva profesionálne madarské súbory (Košice, po vojnových rokoch, dostali madarský súbor po uplynutí štvrtstorocia). Ako sa ukázalo, bolo to práve vcas, lebo toto bol posledný moment, kedy vôbec mohol košický súbor vzniknút v predstihu vplyvov všetko ponímajúcej spolocensko-politicko-ideologickej transformácie po roku 1968.


László Tóth

DVE DESATROCIA, V SPÄTNOM ZRKADLE

Znova a znova sa mi vynárajú komárnanské a košické divadelné spomienky. Tvrdohlavo si v sebe mrmlem, že len fakty, len faktograficky, žiadne citové výlevy. Je to v plnej miere nedodržatelné. Už len preto nie, že o niekdajších starých predstaveniach sotva možno nájst dokumentáciu. Nanajvýš niekde sadá prach na jednu-dve ošumelé zvukové nahrávky, ale podla môjho vedomia sa nezachovali scény zaznamenané na film ci video. Len fotografie, plagáty, referáty kolísavej úrovne, rozbory strážia spomienky na premiéry a pamätné výstupy z obdobie rokov 1968-1989.

A diváci.
V prvom rade z pera László Tótha, László Szigeti-ho a v mladom veku zosnulého Istvána Duszu môžeme cítat podrobné odborné rozbory snažiace sa o objektivitu, ktoré môžu byt tienované viac už len subjektívnym spomínaním. Aj preto dovolím, aby sa mi vyjavila nedávna minulost. Vydám sa na subjektívnu cestu v case, ktorej riziko je jednoznacne v tom, že možno prefrcím popri významných predstaveniach a hereckých výkonoch.
Zrejme žije pocetná skupina mne podobných Madarov (cesko)slovenských obcanov, ktorým sa z casu na cas v hlbke duše, v srdci zatrbliece niektoré z dávnych predstavení Madarského Oblastného Divadla a s nimi aj jednotlivé výnimocné herecké výkony. Od pätdesiatych rokov minulého storocia sme si po desatrocia mysleli, že nosným pilierom našej madarskosti, materinského jazyka, národnej kultúry je, práve vdaka osobitým umeleckým prostriedkom, medzi inými komárnanské Madarské Oblastné Divadlo (MATESZ), neskôr aj Divadlo Thália s košickým sídlom. Toto naše presvedcenie utužovali tie predstavenia, pocas ktorých nás pohltilo divadelné caro, len tam a len vtedy iskriace myšlienky, city, dramatické situácie, ktoré v nás rezonovali velmi dlho alebo až dodnes, formovali, tvarovali náš pohlad na svet, náš rebrícek hodnôt. Alebo nás duchaplne zabávali, co tiež nie je menejcenné, naopak je to umelecký výkon.


Polominulost
Najprv sa mi predostierajú spomienky na detstvo. Prelom pätdesiatych rokov, ked Madarské Oblastné Divadlo v rámci svojich potuliek predstavilo hru Gülbaba, Zlatý clovek, Pastier koní, Lakomec alebo Gogol: Pytacky aj na javisku postavenom vo dvore šamorínskej požiarnej zbrojnice. Moji rodicia, tak ako takmer všetci obyvatelia mestecka, sa tlacili v hladisku zbúchanom z neohoblovaných dosák. Tam, kde po tolkorakom prenasledovaní konecne opät videli-poculi madarských hercov hovoriacich v materinskom jazyku. Ani netušili, že ich dieta, spolu so starším bratom, vtedy pravidelne ušlo z bytu, pretlkajúc sa cez tmavé vedlajšie ulicky sa dostalo až k miestu predstavenia, kde sa utiahlo pri plote mestského majera alebo ho preliezlo aby sa s otvorenými ústami a vypleštenými ocami spolu s inými detvákmi nasávalo do seba javiskové kúzlo. A skôr než sme chvátali domov sme ešte stihli oduševnene zatlieskat nádhernej Anne Ferenczy a jej spolocníkom, hlavne mojim krajanom: rovnako zo Šamorína pochádzajúcemu Józsefovi Konrádovi, Erno Sipossovi a Jeno Sipossovi. Naplnali ma opojné pocity pocas tých horúcich letných nocí.
Strih.

Cas dospievania
Pokracujem s predstaveniami, ktoré som zhliadol ako divadelne zaujatý novinár. Okamžite mi prebleskne markantná absolventská réžia Sándora Beke: Rómeo a Júlia, komárnanská premiéra 26. januára 1968, ktorej úspech rezonoval ešte týždne, mesiace v tlaci a medzi divákmi. Dodnes ho kronikári zaradujú k prelomovým epochálnym predstaveniam.
Mladý, ambiciózny a teraz už umelec disponujúci jednoznacným divadelným názorom z casti daným jeho hladaním vlastnej cesty, z väcšej casti ako cerstvo diplomovaný režisér z budapeštianskej vysokej školy divadelného a filmového umenia postavil na javisko Shakespearovu nesmrtelnú hru v správnom case a na správnom mieste. Krajina, v ktorej to vrie, ktorá sa snaží vymanit z ideologického zovretia, vytvorila priaznivé ovzdušie pre umelecké osobnosti túžiace konecne vyhodit na smetisko najrôznejšie pseudohodnoty, klamlivé ucenia, skamenelé štýly, sprotivený pátos a tieto nahradit inou, modernou, vzrušujúcou tvorbou.
Sándorovi Beke sa podarilo dosiahnut tento ciel v ten horúci januárový vecer v Komárne. Z dnešného pohladu velmi dlhé, štvorhodinové, a predsa predstavenie bez hluchých miest sa nám otvorilo nielen v citovej rovine ( láska a tragédia dvoch mladých ludí), ale vo svojej dramatickej farebnosti a lyrike sa na javisku škvaria aj ubíjajúce spolocenské konvencie a nenávist, škrtiace cisté ludské túžby. Režisér mal vynikajúcich partnerov. V prvom rade v osobe Gézu Galána a Violy Thirring, ktorí stvárnili titulné postavy. Rómeo je bezprostredný, dospievajúci mladík, ktorý prostredníctvom velkej lásky a neskôr odvážneho pohladu do ocí smrti, dozrie v muža. V mojich spomienkach sa tento Rómeo nebúri proti spolocenským prekážkam, ale postupne si ich uvedomuje spolu s ich ochromujúcimi a tragickými následkami. Vdaka tomuto chápaniu je jeho charakter vytienovaný aj farbami intelektu. Júlia je oproti tomu pôvabné, cistými citmi sršiace, zmyselné dievca, ktoré sa oddáva svojej láske telom aj dušou, napokon jej obetuje aj svoj život. Tieto dva umelecké výkony nezatienili jas dalších vynikajúcich stvárnení. László Csendes (Mercutio), Mátyás Dráfi (Benvolio), József Ropog (Thybalt) a Imre Boráros (Páirs) sú dôkazom sily levích pazúrov, ktoré vystrkuje mladá herecká generácia explodujúca do súboru, Gabi Palotás (Dojka), Mihály Gyurkovics (brat Vavrinec) a Zsigmond Turner (Capulet) vynikajúco stvárnenými charaktermi zase naopak nechali zažiarit prednosti staršej generácie. Všetky tieto hodnoty sú chválou pre Sándora Beke a jeho vynikajúceho vedenia hercov, ktorého výsledkom bolo, že sme mohli zatlieskat pamätnému predstaveniu stmelujúcemu režijné a herecké prednosti do jedného celku.
Na novú úspešnú premiéru bolo treba cakat jeden a pol roka. Pocas toho sa situácia Ceskoslovenska tragicky zmenila. Udupali Pražskú jar. V tých dnoch, ked sa Gustáv Husák dostal k moci ako novopecený ústredný tajomník strany zacal s tzv. normalizáciou, ktorá rozlamovala v páse životné i pracovné snaženie polmiliónového obyvatelstva, vykonali v Komárne cin výnimocný z estetického aj morálneho hladiska rovnako. Sándor Beke vytiahol jednu z najvydarenejších drám z pera Gyulu Háy-a, cloveka ktorý prekonal neskutocné politické sínusoidy, ako dramatik bol raz oslavovaný inokedy – hlavne v Madarsku – neprávom ignorovaný, hru s názvom Boh, cisár, sedliak, ktorej premiéra bola vo Weimarskej Republike v roku 1932. mladý režisér rozpoznal aktuálnost divadelného diela: cisár Žigmund potajomky sympatizuje s Jánom Husom, avšak zo strachu o svoju moc, bráni mu cosi prekrocit pomyselný Rubikon, a tak ho predsa posiela na hranicu. Tieto ludské a spolocenské zrady, mnohých mocnársky alibizmus, ignorantstvo vystavil režisér v monumentálnej historickej freske, ktorá sa v prvom rade vdaka výnimocnému hereckému stvárneniu László Csendes (Žigmund) a Imre Fazekas (pápež Ján XXIII.) stala nezabudnutelným umeleckým zážitkom. Dodnes si spomínam na nervy drásajúcu scénu, ked cisár ležiaci pri nohách pápeža žobroní o jeho podporu a ci možno aj odpustenie, za to že sa odvážil sympatizovat s Jánom Husom. V tejto scéne dáva dokonale pocítit cynizmus a zbabelost postavy. Pápež, tiež výborne stvárnený, je stelesnením strnulého ideologického fanatizmu, bez štipky citu a empatie. Ani dnes nie je prehnané tvrdenie, že tento výkon bol jedným z vrcholov bohatej kariéry oboch hereckých predstavitelov.

Zavalilo nás ohromujúce predstavenie, ktorého dráma, tragická aktuálnost bola posilnená už spomínanou normalizáciou. Postupne sa k moci vrátili poststalinistické figúrky, ktoré sa v 1968 roku prelakli a potom v strachu utiahli, teraz si už brúsili zuby na velké pustošenie všetkého druhu súdobej duchaplnosti a priväzovanie obcanov na ideologické dereše, toto zacali vo svojom najbližšom okolí. Preto umelecký svet mohol ešte niekolko mesiacov pomerne slobodne dýchat. Takto sa mohlo stat, že sa zrodilo vytúžené druhé profesionálne madarské divadlo v Ceskoslovensku, co je dodnes pokladané za výdobytok roku 1968.
29. novembra 1969, v služobnom aute Új Szó, som sa predieral snehovou metelicou smerom na stredoslovenskú Gemerskú Hôrku, kde sa v ten vecer predstavilo Divadlo Thália. V ten zuby drkotajúci novembrový vecer, v na prasknutie zaplnenom miestnom kultúrnom dome, zacínali s predstavením Goldoni: Sluha dvoch pánov, v réžii Sándora Beke, ktorý sa medzicasom dostal z Komárna do Košíc a zavesil si na krk tisíce tažkostí a starostí sprevádzajúcich zakladanie divadla a ešte aj zostavovanie programu. Predpokladám, že kuriozitou nielen v rámci Slovenska je, že slávnostný otvárací príhovor predniesol József Szoke, tajomník Ústrednej Komisie Csemadok-u, až po skoncení predstavenia, pretože až vtedy sa mu podarilo vo velkej snehovej búrke dorazit na miesto vystúpenia. Podla mojich spomienok, zase nedávno vymenovaný a na mieste sa zdržujúci riaditel Madarského Oblastného Divadla, Mátyás Dráfi nemohol svoj príhovor predniest vôbec, a to pre nevôlu a nepriatelstvo niekolkých ludí vo vedení oboch súborov.
Ak spätne pozrieme na tieto roky, tak môžeme s dôverou povedat, že duševné iskrenie, ktoré bolo príznacné pre Ceskoslovensko od stredu 1960-tych rokov, plodne vplývalo aj na umelecký rozvoj Madarského Oblastného Divadla. Súbor dospel, a vdaka úctu prikazujúcemu rozvoju zakladatelov, dalej vdaka ambíciám, nadaniu cerstvých diplomantov, už disponoval dostatocnou duchovnou a odbornou muníciou k tomu, aby vo svojom vlastnom umeleckom královstve striasol okovy sémantizmu, provincionalizmu a diletantstva.
Nie je náhoda, že práve v týchto mesiacoch sa vedú polemiky hlavne na stránkach Új Szó a Új Ifjúság, obcas aj v Irodalmi Szemle, o tom že cím, na základe akých estetických kritérií môže byt Madarské Oblastné divadlo ceskoslovenským, madarským a živým moderným divadlom? Aj dnes je poucné precítat si niekolko úvah. Už len preto, že na položené otázky nikdy neexistuje konecná, konkrétna odpoved, pretože tú musí znova a znova sformulovat, vytrápit zo seba každý režisér, každý herec, každý tvorca – v Komárne aj v Košiciach.

Ideologická deštrukcia
Ku koncu 60. rokov minulého storocia stál posilnený súbor pred nádejnou umeleckou epochou, ktorú však znemožnila velká politika a posluhovaci dirigujúci normalizáciu. Tí sa snažili zdegradovat divadelné umenie zase len na ideologický a prostý osvetový prostriedok. Žial s ocividnými výsledkami. Postací si len prelistovat programové plány zo 70.-tych rokov. Zlátaniny bezvýznamného, ale v tej dobe vplyvného slovenského autora sa dostávali na javisko takmer každý rok. Popri nich hyzdili repertoár primitívne sovietske a iné súdobé, takzvané socialisticky realistické zlepeniny a komédie smrdiace od potu, cest výnimkám napríklad Vaszilijovi Šukšinovi, Arbuzovovi a z casti Vasiljevovej dráme s názvom Rána bývajú tiché. Okrem toho boli sezóny popretkávané madarskými, slovenskými a ruskými klasikmi. Co by samo o sebe v správnej miere nevadilo, ale bez režijnej koncepcie a hlavne s chýbajúcimi aktuálnymi myšlienkami bez otvorenia dilemy predstavenia casto sklzli do roviny nudného prednesu textov, v tých rokoch. Trefne vtedy napísal István Nánay, známy madarský kritik: „ Ak divadlo nesformuluje problémy publika, ak neodpovie na otázky divákov (...) stratí svoju divadelnú identitu (...) nevdojak sa zakonzervuje.“
Tieto neplodné roky boli najtragickejšie pre tých hercov, ktorí sa nedostali k úlohe zodpovedajúcej ich osobnosti a talentu, pricom roky im neodvolatelne ubiehali a s nimi ich nenávratne mínali aj možné herecké role. Svoje tvrdenie by som mohol podložit dlhým a smutným zoznamom mien, ale nechcem kazit sviatok, preto radšej budem citovat vzácne, povznášajúce divadelné momenty: Annu Kareninu alebo pani Baradlayovú v podaní Anny Ferenczy, ktorá podala nezabudnutelný výkon aj v Babicke, Maud a pani Peachum v podaní Aranky Szentpétery, Elektru Anny Petrécs, Mackie Messer a výkon v Parnom kúpeli Istvána Holocsyho zosnulého vo svojom najplodnejšom období životnom aj hereckom, Kreón Mátyása Dráfiho, Antigona Ety Kucman, Haimón Istvána Pothe, Žoldnier Žigmonda Turnera a Marta Anny Udvardy v hre Všetko alebo nic. Je povznášajúce a trpké zároven toto vymenovanie, ktoré by mohlo byt farebnejšie a omnoho bohatšie v prípade priaznivejšej politickej klímy a pestrejšieho profesného záujmu zo strany úradujúcich režisérov ...
Pomalicky sa minul vzduch, pominulo plodné ovzdušie aj v okolí Sándora Beke, ktorý ako režisér docasne odchádza z rodného kraja, lebo sa nevie a nechce podrobit vôli nepovolancov. Svojim druhom a nasledovníkom zveril do opatery svoje vlastné dieta, Divadlo Thália, ktoré ani mnohoraká zákernost nedokázala popravit. Jeho umelecká rozlúcka – o ktorej vtedy asi tažko mohol niekto tušit, že na naše štastie nebude konecná – bola hodná jeho osobnosti. 5. decembra 1975 uvedený komárnanský Othello zaznamenal vdaka režijnej koncepcii aj hereckým výkonom výnimocný úspech, ktorý sa podla jedného slovenského kritika – zapíše zlatými písmenami do dejín divadla. László Tóth vo svojom zväzku štúdií s názvom Po stopách pani Déryovej, ktoré oživujú a rozoberajú obdobie komárnanského divadelníctva v rokoch po druhej svetovej vojne, poukazuje na to, že v režisérskom ponímaní Sándora Beke nepramenia osudové tragédie ústredných postáv (Othello, Desdemona, Jago, Brabantio, Cassio a iné) z dramatickej jednoty divadelného diela. Naopak: dramatická jednota je postavená výlucne na ich tragédii, v ktorej sa spúšta rad tragických udalostí vo chvíli, ked Desdemona stráca zásnubnú šatku, ktorú dostala od Othella. „Táto náhoda je pôvodcom nezvratného konca, konfliktu. Neživý predmet, zásnubná šatka vystúpi do popredia, stáva sa hlavným hrdinom, takmer ožíva, naplna sa antropomorfnými prvkami, a zrazu ona pohybuje hrdinami tragédie a ovplyvnuje vývoj ich osudov. V réžii Sándora Beke (...) je zdôraznený tento metaforický príbeh, sujet sa odsúva do úzadia a v nasledujúcich momentoch sa z tempa, rytmu predstavenia stáva režisérska zásada“ – oživuje predstavenie a režijnú koncepciu známy básnik a kultúrny historik. Partnermi hodnými invencného režiséra boli úcinkujúci: prvom rade titulnú postavu stvárnujúci Mátyás Dráfi, ktorý nám bravúrne predostrel širokú paletu otrasov a popudov ludskej duše. Desdemona Ety Kucman sa pred našimi ocami mení z naivnej, rozjímajúcej , vzdušnej krásky na citovo bohatnúcu, potom trpiacu ženu. Jago Istvána Holocsyho nie je akosi démonickou, diabolskou postavou. V jeho podaní malicherný, závistlivý chlapík devastuje city, spôsobuje tragédiu osobám ad neho ovela schopnejším. Ostal mi v pamäti aj výkon Ici Németh (Emília), ktorý oproti jej predchádzajúcim stvárneniam ovela jemnejšími a aj psychologicky dobre vykreslujúcimi prvkami vdýchla život osobe, ktorá je odhodlaná uchránit cistotu svojej panej aj za cenu vlastného života.
Z tohto subjektívneho ohliadnutia sa nemožno vynechat dielo Józsefa Konráda. Už len preto nie, že práve v 70. a 80.-tych rokoch minulého storocia zohral ako režisér a riaditel významnú úlohu v javiskových prepadákoch aj úspechoch, v podpore niektorých hercov aj v nezaslúženom odstavení iných. Jeho umeleckú životnú pút objektívne a faktograficky rozoberal hlavne László Tóth. Jeho osud, životné dielo sú svojské ako život a dielo slovenského Madara, cloveka zacínajúceho po druhej svetovej vojne. Zacínal ako herec v šamorínskom amatérskom súbore, potom v komárnanskom Madarskom oblastnom divadle. Postupne, v prvom rade samovzdelávaním, uciac sa zároven zo svojich úspechov aj neúspechov, sledovaním súcasného madarského, slovenského a obcas ceského divadelníctva, sa stal smelo experimentujúcim režisérom skúmajúcim štýlové znaky totálneho divadla. Vrcholom jeho viac desatrocí preklenujúcej režisérskej kariéry – dost pestrej co sa týka výberu látky – bola hudobná komédia s názvom „Szélestenyerü Fejenagy és a többi tisztességek“ uvedená 15. mája 1981, ktorú na motívy veselého eposu Sándora Petofi „A helység kalapácsa“ napísal István Simon, hudbu k dielu zložil Pál Rónai. Už po premiére som predstavenie hodnotil ako syntézu dovtedajších polo úspechov Józsefa Konráda (deromantizácia klasiky, prerušenie casovej osi, relativizácia ludských osudov a historických udalostí, obohacovanie satiry prvkami grotesky), v ktorom režisér duchaplnými nápadmi zapadajúcimi do seba ako životaschopný okrúhly celok stavia paralelne vedla seba ludské neresti minulosti a súcasnosti rašiace z jedného pna, scény sú aj po uplynutí mnohých desatrocí obdobne humorné, nechýba im satirické ostrie, pricom režisérovi ostáva energia, pozornost na parodizáciu niekdajších sladkosmutných operiet, ludových hier (volakedajšieho samého seba). Ostatne spomínané prednosti sa zablyštali na javisku v prvom rade prostredníctvom Istvána Holocsyho stvárnujúceho titulnú postavu, na doskách však dominovala Mari Varsányi ako Ostýchavá Eržika, ktorá - podla hodnotenia Istvána Duszu – „využila svoj dôvtip a telesnú prítažlivost v záujme súkromného prospechu.“

Režisérske predstavenie sa a pociny Emod Takácsa boli ovencené velkým záujmom. Hlavne preto, lebo získal diplom z významnými tradíciami disponujúcej Divadelnej Akadémie Múzických Umení v Prahe. Uviedol sa prenesením dvoch súdobých autorov na scénu (Ján Solovic: Veža vášní a Rudi Stahl: Prípad Adama a Evy), a to dostatocne jednotvárne, ale frázické, sivé texty a povrchne zlátané scény neponúkali vela možností na rozlet. V hre východonemeckého dramatika zvolil zaujímavý štýl prednesu, v ktorom úcinkujúci komunikujú prostredníctvom divákov, aj takto ich vtahujúc do deja. Hlavne pre povrchné texty sa toto riešenie neujalo ako dramatický prvok, skôr pôsobilo cudne a formálne. Spomedzi ním režírovaných diel sa mi zachovali v pamäti dva pozoruhodné úspechy (Brechtove dve jednoaktovky, Pušky Carrarovej ženy a Sofoklova Antigona, a dramatizácia na motívy námetu Ákos Kertész: Meniny.) a jeden trápny prepadák (Bánk bán vedený pri príležitosti 35. výrocia založenia divadla). Je zaujímavým faktom, že Brechta prvýkrát v Komárne predstavil Emod Takács, ktorý sa snažil aj pomocou nemeckého dramatika zaviest v Madarskom oblastnom divadle štýl hry zdôraznujúci text a racionálnu úroven konfliktu. S publikom zvyknutým na romantické divadelné hry a lúbostné príbehy to nemal lahké. Situáciu mu stažovalo aj to, že ako riaditel do istého casu ani nemal dostatok casu na zahlbenie sa v umeleckej práci. Všetky tieto problémy sa vyzrážali hlavne na premiére klasického diela Józsefa Katonu (v citlivej adaptácii z pera Gyulu Illésa), v ktorom statické, z režijného aspektu nejasne alebo povrchne ponaté situácie a vztahy robili zdlhavým predstavenie, ktorému predchádzal výnimocný divácky záujem, kedže súbor oslavoval 35. výrocie svojho založenia už v novej budove. Tu sa ukázalo, že tzv. divadlo textu je samo o sebe umeleckou slepou ulickou, zvlášt vtedy ak nie je podložené jednoznacnou režijnou koncepciou.

Košické žiarivé vecery
V prvom rade prítomnost Sándora Beke a fakt, že Javisko Thália viedol komárnanský riaditel, dávali do istého casu primeranú slobodu košickému súboru, ktorý napriek úbohým pracovným podmienkam a vypätím takmer nadludských síl vykresal pocetné vynikajúce predstavenia. Ibsen: Strašidlá, Cocteau: Hrozní rodicia a Sartre: Zajatci Altony, v réžii Sándora Beke, dalej Mária Szabó Kövesdi, Ilona Gombos, Ferenc Lengyel, Jolán Tamás a ich kolegovia sa oznacili svojimi velkolepými hereckými výkonmi toto obdobie – bez prehánania – za heroické. Nemôžem vynechat ani Žobrácke dobrodružstvo, tragikomédiu Jána Solovica vykreslujúcu dva zaujímavé, záhadné ludské osudy a javiskové situácie, ktorá sa v réžii Gézu Galána s prehliadkou groteskných prvkov a snahou o aktuálny politickým výklad, stala pamätným predstavením. Až natolko, že staronový riaditel Madarského oblastného divadla ju coskoro vyradil z programu, rovnako ako zajatcov Altony alebo v Komárne hru Boh, cisár, sedliak. Velavravným faktom je, že s ostatným spomínaným dielom urobili to isté Hitlerovci, po tom co sa dostali k moci v Nemecku ...
Aj neskôr pracoval ideologický parný valec, ktorý v Košiciach zarazil umelecké snahy režiséra Pétera Gágyor-a a dramaturga László Szigeti-ho, ktorí mali ludskú a umeleckú odvahu ukázat vo svetle reflektorov spolocenské a morálne problémy týchto tmárskych rokov prostredníctvom diel László Gyurkó: Don Quijote, rytier so smutnou tvárou a László Tóth: Obet. Žial aj oni museli odíst. V dôsledku týchto neludských rozhodnutí a ideologického tlaku sa existencia Javiska Thália, a úroven Madarského oblastného divadla dostali do ohrozenia. Talentovaní herci odchádzali z Komárna – docasne aj Mátyás Dráfi, ktorého návrat prijalo publikum s obrovským aplauzom-, iní sa nevrátili zo svojich budapeštianskych vysokoškolských štúdií. Bol aj taký rok, ked sa vrátil iba jediný mladý herec – na výbornú István Holocsy, a boli roky, ked nikto.

Hlboká poklona
V takom období som žil ja, sme žili my, môžeme šepkat ohliadnuc sa za sedemdesiatymi a osemdesiatymi rokmi minulého storocia. Ked okrem ideologického bremena sužovalo súbor aj vela profesných a iných problémov. A veru ani my, divadelní recenzenti sme neboli oporou súboru v hladaní cesty, v tápaní v hmle, pretože namiesto dôkladných rozborov, až na málo výnimiek, sme kládli na papier len dojmy, nedôsledné nepremyslené opisy zážitkov. Aj ked od pociatku sa pomerne vela domácich madarských pisatelov nahrnulo do okolia divadla a potom tam prešlapovali na mieste, len mizivé množstvo z nich si za svoju prácu a, duševný výkon zaslúžilo titul divadelného kritika.
Pocas desatrocí hral súbor v nedôstojných podmienkach (Zväz katolíckej mládeže, Dom odborov), nehovoriac o miestach kde hostoval. Potom ponižujúcim spôsobom, úradne len ako podnájomník, mohol 6. marca 1987 otvárat nové divadlo hrou Cechov: Višnový sad. V Košiciach zmajstrovali divadelnú sálu z telocvicne, ktorá je dodnes domovom Thálie.
Ked k týmto neblahým podmienkam pripocítame všetky tie umelecké a existencné problémy, ktoré sprevádzajú malomestské a zvlášt národnostné súbory, tak sa treba až po zem poklonit a tisíckrát snat klobúk pred tými, ktorí sa nepoddali ubíjajúcim podmienkam, nepolavili a nevzdali sa, a z casu na cas v Komárne, v Košiciach a na iných Madarmi obývaných miestach nás obdarovali nezabudnutelnými predstaveniami, stvárneniami, divadelným kúzlom.


József Szilvássy

KOMÁRNANSKÉ DIVADLO PO ROKU 1989

Po prevrate v roku 1989 mnohý v postkomunistických krajinách ocakávali obrovský rozmach kultúrneho života. Javilo sa ako logické, že oslobodení od ideologických okov, cenzúry straníckeho štátu, budú umelci v rozlete a môžu sa zrodit nevídané kultúrne a umelecké hodnoty. Coskoro sa ukázalo, tak ako to v živote býva, že situácia nie je ani zdaleka taká jednoduchá. Zmena viedla namiesto ocakávaného rozmachu casto k neistote, bezradnosti a stagnácii. Ked prestala existovat diktatúra, prestal jestvovat aj „spolocný nepriatel“, spolocensko-politická situácia dodávajúca politický obsah každému prejavu, a tým aj možnost „tajného žmurknutia“ medzi umelcom a jeho publikom. Hlavne v divadlách to spôsobilo problémy. Zaujat spolocensko-politický postoj zrazu už nebolo postacujúce. Do popredia sa dostali štylistické a estetické hodnoty, divadlá si museli nájst nové tvaroslovie.
V mnohých známych divadlách postkomunistických krajín to viedlo k vážnym tažkostiam, a nie raz ku krízam. Komárnanské divadlo nemalo problémy takéhoto rázu. Je pravda, že z casti vdaka tomu, že v 80.-tych rokoch na rozdiel od mnohých divadiel na Slovensku sa o súbore komárnanského MATESZ-u (Madarské oblastné divadlo) dá povedat toho vela, ale urcite nie to, že by vyprodukovalo rad esteticky nárocných predstavení so silným spolocensko-politickým nábojom. Tá pomyselná latka bola velmi nízko položená, ale zmena v prvom roku bola prekvapivo a radostným spôsobom velká. Pozitívne zmeny podnietili dve základné okolnosti. Prvá, že konkurz na miesto riaditela divadla vyhral v marci 1990 Sándor Beke. Druhá, že po dlhých rokoch beznádejne pôsobiaceho snaženia sa konecne podarilo vyriešit otázku pravidelného doplnania hereckého stavu (popravde toto je ešte zásluhou „socialistického riadenia divadla“). V roku 1989 študoval na bratislavskej vysokej škole celý rad nadaných mladých ludí. Stretnutiu charizmatického vodcu a už aj tak z dobrých síl zloženého súboru posilneného mladými hercami predchádzalo velké ocakávanie. Štart splnil všetky ocakávania, ba dokonca možno aj prekonal. Beke uviedol divadelnú hru Gyula Háy: Kôn pod názvom Caligula. Táto produkcia bola urcujúca a vzorová v mnohých ohladoch, Beke nou vyhlásil program: sluboval divadlo so silným spolocenským poslaním, ale bez banálneho aktualizovania, remeselne nárocné predstavenia, presahy cez doteraz panujúci naturalisticko-realistický štýl, súcasné, napínavé, na vysokej umeleckej úrovni. Z hladiska bohatnutia studnice štylistických výrazových prostriedkov, „obrodenia“, prijatia a udomácnenia nových divadelných štýlov a modernejších prúdov dramatickej literatúry je možno významnejšou než Caligula , aj ked pôsobí menej jednotným celkovým dojmom, Bekeho druhá réžia Rózewicz: Biela svadba. Medzi tým od 1. júna 1990 divadlo prijalo meno Móra Jókaiho a odvtedy funguje pod názvom Komárnanské Jókaiho Divadlo. Ako prvý negatívny moment sa prejavilo, že absolventi z roku 1991, Silvia Varga a Dezso Rencsó, úcinkujúci v oboch spomínaných hrách, neprijali angažmán v Komárne, ale odišli do madarského mesta Vesprém. Nasledujúca sezóna hned signalizovala: naplnit ocakávania vzbudené pri štarte nebude jednoduché, „rozvoj“ nebude priamociary. Nie nízka remeselná úroven dvoch premiér sezóny (Móricz: Príbuzní, Csurka: Deficit), lebo také sa „preklzli“ aj do prvej sezóny, bola sklucujúca, ale to, že všetky tri režisérske pociny Sándora Beke, klúcového umelca myšlienkovo aj odborne vedúceho divadlo (Háy: Mohác, Ébert: Eszterházy, Márai: Košický obcania) sa priklánali k politizovaniu (spustili sa, mohol by som povedat). Umeleckú-duchovnú napínavost, iskrenie prvej sezóny sa už Beke-ovi nepodarilo zopakovat, aj ked coraz castejšie bolo pocut o konfliktoch stupnujúcich sa v súbore, nakoniec zásah meciarovskej „kultúrnej politiky“ zamedzil tomu, aby sa ukázalo, co by bol ešte Beke schopný dokázat s týmto súborom. Po skoncení obdobia jeho riaditelského poverenia, aj ked pred odbornou porotou vyhral konkurz vypísaný v roku 1994, minister kultúry vymenoval za riaditela nie jeho, ale Istvána Holocsyho. Beke uvedením absurdity Beckett: Cakanie na Godota v poslednej sezóne ešte vytvoril trvalú hodnotu, potom sa vrátil do Madarska. Pocas jeho vedenia sa zrodilo už spomínané významné predstavenie a niekolko – v madarskej a slovenskej mierke vynikajúcich, ale žial v divadelných kruhoch nedôstojne podhodnotených – výnimocných hereckých výkonov. Bez snahy o úplnost sem môžem zaradit Caligulu Istvána Holocsyho a Egnatiusa (Caligula) Mátyása Dráfiho, Paulinu Szilvie Varga (Biela svadba), Rozina Zsuzsi Dósa a Figaro Attilu Mokosa (Figarova svadba), Jang Sun Tibora Skronka (Secuánsky dobrák), Tibor Varga, Attila Mokos, Olivér Boldoghy a Géza Benko (Cakanie na Godota). Nasledujúcich niekolko sezón uplynulo v dramaturgických eventualitách, úsilí vyhoviet reálnym a pomyselným nárokom diváka na zábavu, lepšou-horšou cinnostou madarských režisérov pozývaných náhodným spôsobom, bez umeleckej koncepcnosti, väcšinou v znamení krcovitého snaženia. V tomto období postihla divadlo (ale aj celoslovenský kultúrny život, ba co viac celú spolocnost Slovenska) regnácia tretej Meciarovej vlády, hodnoty devastujúca hudecovská kultúrna politika. Divadlo „priradili“ k Podunajskému Kultúrnemu Stredisku, vymenovali intendanta, ktorý sa stal riaditelom (aj) divadla. Tieto zásahy sa vážne dotýkali (poškodzovali) divadelného života na Slovensku, vela škody spôsobili aj slovenským divadlám, ale národnostné (v rámci toho predovšetkým madarské) divadelníctvo ohrozili. Necudo, že v tomto období bolo zachovanie existencie prvoradým cielom, umelecko-estetická úroven sa stala druhoradou otázkou. Aj ked sa zrodilo niekolko úctyhodných predstavení (Fidlikant na streche, réžia József Bor; Mátyás Dráfi velkolepo stvárnil postavu Teva, pri nom Ica Németh, Katalin Stubendek, József Czajlik a Krisztina Holocsy herecky excelovali; Mirandolina s Zsuzsou Dósa v titulnej úlohe, réžia Miklós Benedek; Tóthovci réžia Ivan Blahút), chýbala premyslená, dlhodobá dramaturgická a umelecká koncepcia. Necudo, že v tomto období väcšina mladých odišla (Ildikó Kovács, Olivér Boldoghy, Zsuzsa Dósa, Katalin Stubendek) alebo tu ani neprijali angažmán (Éva Bandor, Szilárd Petrik, Tibor Tóth). Priaznivú zmenu priniesol rok 1999. Na post riaditela divadla sa vtedy dostal prostredníctvom konkurzu József Kiss Péntek. Mnohý mali obavy o divadlo pred v amatérskom hnutí velmi aktívnym Kiss Péntekom, ale on nedôvercivých príjemne prekvapil. Hned v prvej sezóne riaditelovania sa mu podarilo velmi dobre vybrat spomedzi skúsených režisérov (Sándor Beke, László Gali, István Pinczés) a tiež takmer neznámych talentov (Marika Kecskés, Miklós Tóth, György Honti). Na scénu sa dostal text klasický (Lajos Barta: Láska), na úrovni zábavný (Fejes: Dobrý vecer leto, dobrý vecer láska) a divadelná hra pre mládež (Andor Szilágyi: Oleander a Lanový lupienok), dalej tiež vlastné adaptácie (Jókai: Synovia muža s kamenným srdcom, Kocúr v cižmách a Švejk pod názvom Zbohom monarchia), spomedzi ktorých si Hašekov prepis Petra Gágyora vystací aj ako samostatná dráma. Objavilo sa teda konzekventné dramaturgické úsilie, ktorého formovanie sa viaže v prvom rade k menu Emese Varga prichádzajúcej k divadlu z bratislavskej vysokej školy. Zmeny prebiehajúce v súbore dosahujú takmer nevycíslitelnú hodnotu, význam: do Komárna sa angažujú, alebo tu „hostujú“ mladí absolventi alebo ešte len študenti vysokých škôl, ba co viac – ako som vyššie spomenul – aj viacerí spomedzi najlepších z košického divadla sa upísali sem, alebo „na volnej nohe“ úcinkovali v prvom rade tu. Druhá sezóna riaditelovania Kiss Pénteka priniesla aj „velký prelom“. Novodobé, vzrušujúce, aj ked miestami spochybnitelné ponatie hry Csongor a Tünde v réžii Miklósa Tótha ostalo ešte nezaslúžene bez odozvy, ale Amadeus vysokoškoláka Józsefa Czajlika a Tartuffe v réžii Pétera Telihaya už zožali znacné odborné uznanie. Tartuffe, presiahnuc cez zrod vynikajúceho predstavenia, zohral dôležitú úlohu v dalšom rozvoji divadla, stretnutie s režisérom Péterom Telihay, ktorý sa od nasledujúcej sezóny stal hlavným režisérom divadla. Cinnost divadla konecne poctila svojou pozornostou aj madarská a slovenská odborná verejnost: v roku 2001 sa mohol súbor zúcastnit najvýznamnejších divadelných podujatí oboch krajín, na Celoštátnom divadelnom stretnutí (OSZT) v madarskom meste Pécs (Tartuffe) a na medzinárodnom festivale Divadelná Nitra (Amadeus). Aj ked okrem vrcholov mala sezóna aj svoje slabé miesta (Mláda, Vtácik), a v nasledujúcej sezóne sa nepodarilo zopakovat úspechy z 2000/2001, aj sezóna 2002/2003 bola dôkazom toho, že vedenie divadla sa vydalo správnou cestou. Zrodili sa dve úplne výborné (Cajka, Impostor), jedna velmi zaujímavá, z hladiska otvárania a hladania nových obzorov, ciest a štýlu – aspon ešte dnes – nevycíslitelne hodnotná produkcia (Sen noci svätojánskej), a divadlo dostalo najvyššie odborné uznanie vo svojej histórii – predstavenie Cajka získalo velkú cenu na festivale madarských divadiel zo zahranicia v meste Kisvárda. Ako hovorí názov knihy Tamása Majora „Divadlo nie je krotká inštitúcia“, potvrdilo sa, že odborné úspechy a uznanie, zrod vynikajúcich predstavení ešte nie sú postacujúce k nerušenému, dobrému chodu divadla. Formovanie medziludských vztahov, prijatie umeleckej koncepcie celým súborom alebo aspon jeho drvivou väcšinou, nerušená komunikácia medzi clenmi súboru, adekvátne riešenie konfliktov patriace rovnako k dlhodobo nerušenému chodu divadla ako akost umeleckej práce. Kvôli napätiu, ktoré vzniklo v súbore, a vedenie ho nedokázalo „interne“ riešit, došlo na lámanie chleba. Riaditel a hlavný režisér museli opustit divadlo. Vítaz konkurzu vypísaného na miesto riaditela, Tibor Tóth sa musel postavit zoci-voci nelahkej úlohe skúšajúcej ho ako cloveka aj umelca: pokracovat po vyznacenej ceste odbornej, umeleckej, dramaturgickej nárocnosti, vyriešit interné konflikty, znova zjednotit súbor, získat si (z casti nanovo) sympatie a záujem publika, a pri tom neprestajne pokracovat v boji o vytvorenie financného pozadia, v boji o prežitie. Dnes sa môžeme s kludným srdcom vyjadrit, že drvivá väcšina kultúrnych inštitúcií na Slovensku sa bude musiet ešte dlho denno denne púštat do boja z blízka za minimálne materiálne zabezpecenie fungovania, alebo holej existencie. Na tomto poli sa pokladá za úspech už aj to, že divadlo nadalej funguje a takmer za zázrak to, že v minulom období sa dokonca rozšírilo o jedno javiskové štúdio. Napätie a protichodné názory v každom divadle boli, sú a aj budú, ale môžeme povedat, že v Komárne sa ich podarilo zminimalizovat na takú prijatelnú úroven, ktorá neohrozuje vysokú úroven umeleckej tvorivej práce. Ostáva teda otvorená otázka nárocných, myšlienkovo, esteticky hodnotných predstavení, ktoré si nájdu cestu k divákom. Cesta od 2003/2004 po sezónu 2007 bola hrbolatá. Hned prvá sezóna signalizovala, že vedenie si želá pokracovat v ceste odbornej, umeleckej nárocnosti, praje si obohatit ponuku ci už z hladiska myšlienky, štýlu, estetiky pricom chce vyhoviet aj (reálnym alebo domnelým) ocakávaniam širokého (širšieho) publika. V znamení toho sa zrodili predstavenia odborne zaujímavé, štýlom obohacujúce súbor a publikum zároven (žial neodôvodnene málo cenené divákmi aj odborníkmi – Gogol: Pytacky, réžia Géza Badolay), predstavenie postavené na základoch vysokej úrovne hereckej práce, zvycajné, ale na velmi úctyhodnej odbornej úrovni. (Hubay-Vas-Ránki: Tri noci jednej lásky), a predstavenia vytvorené za úcelom nasýtenia istého diváckeho záujmu, ktoré sa remeselne vydarili v menšej miere. Dramaturgiu divadla charakterizovalo hladanie, vykonanie, alebo strpenie nárocných diel (a posolstiev)(Ghelderode: Barnabáš, Shiller: Láska a nenávist, Szomory: Jozef II., Koljada: Rozprávka o mrtvej cárskej dcére, Pinter: Vrtošivé casy, Erno Szép: Lekáren, Fosse: Jesenný sen, Dostojevskij: Bratia Karamazovci, dramatizácia diel velmi nenárocných (ba až slabých, na nízkej úrovni, bez umeleckej hodnoty) a niekolko zvláštnych, nevysvetlitelných, duchovne nenárocných zjednodušení (Jókai: Bohatí chudobní, Moliére: Pán Gulatý, Molnár: Pán Doktor). Podobne velké „výkyvy“ boli badatelné aj v úrovni režisérskej práce.
Cinnost Istvána Verebesa ako hlavného režiséra bola v každom prípade prínosom pre súbor, ale „naozaj velké“ predstavenie sa mu doteraz nepodarilo zrealizovat. Jeho réžie nosili v sebe pocetné hodnoty, pod jeho vedením sa zrodili dôležité produkcie (Jozef II., Vrtošivé casy), predstavenie s takou urcujúcou silou a významom ako bol košický Bánk bán (alebo mnohé réžie v Madarsku), sa mu však v troch uplynulých sezónach nepodarilo uskutocnit. Spomedzi hostujúcich režisérov mnohý vytvorili predstavenia dôležité, na palete divadla znamenajúce novú farbu (Pytacky, Rozprávka o mrtvej cárskej dcére, Jesenný sen, Po opici), alebo „len“ na vysokej odbornej úrovni (Láska a nenávist), ale vznikli aj nepochopitelné prešlapy, produkcie nehodné mena a do vtedajšej odbornej cinnosti daného režiséra (Bohatí chudobní, Bitka pri Waterloo, Pán Gulatý, Pán Doktor). Na pôde scénografie a výtvarných návrhov kostýmov možno konštatovat to isté ako o režiséroch: boli úctyhodné, kvalitné a aj do znacnej miery spochybnitelné práce. Ale tu si dovolím trochu subjektívne zúžit okruh „hostí“. Okrem bezpochybne „domácej“ Márta Dobis by som ešte k „domácim“ priradil, aj ked bez zamestnaneckého pomeru s divadlom úzko spätú Eriku Gadus a Juraja Gráfelta, ktorého pre scénografiu „objavilo“ predošlé vedenie divadla (režisér Miklós Forgács). Spomedzi nich vdacíme Márte Dobis za spolahlivo vysokú, vyrovnanú úroven a Erike Gadus zase za jeden-dva scénické návrhy vynikajúce nápaditostou a výstižnostou (v prvom rade scénická výprava predstavenia Jesenný sen). To co od roku 2003 prešlo najmenšími zmenami, je herecká práca. Velakrát sa zrodili celkom výnimocné stvárnenia postáv, umelci divadla dokázali, že hereckým potenciálom sa súbor zaraduje k špicke slovenského a madarského divadelníctva. Naozaj velké úspechy a jedinecné predstavenie (predstavenia) však na seba nechali cakat až do minulej sezóny. Vtedy uzreli svetlo sveta až tri také vystúpenia, ktoré neznamenajú iba chvílkový úspech, ale môžu dlhodobo vplývat na rozvoj divadla, na jeho napredovanie po zvolenej ceste. Predstavenie hry McDonagh: Po opici (pod pôvodným názvom Porucík z Inishmoore) v réžii Andora Lukácsa je napriek každej drobnej výhrade kritikov „najväcším gólom“ sezóny, ocenené velkou cenou Festivalu madarských divadiel zo zahranicia. Fosse: Jesenný sen v javiskovom podaní Adiny Lévay sa zapíše do dejín nielen ako prvé predstavenie „krst“ štúdia Kotva, ale aj ako produkcia obohacujúca štýl a predstavujúca hereckú štylizáciu na najvyššej úrovni. „Hlavným cielom“ obdobia od 2003 pre mna je dramatizácia Dostojevského románu Bratia Karamazovci, ktorú spracoval a preniesol na scénu Martin Huba. V tomto predstavení sa stretáme s podaním mravného a myšlienkovo nosného posolstva (presne, jednoznacne vyjadreného) s takou štylistickou cistotou, na herecky ohromujúco vysokej úrovni, že nielen v histórii Jókaiho divadla, ale v globále slovenského a madarského divadla to túto produkciu pozdvihuje na významnú udalost.
Celkovo možno konštatovat, že obdobie komárnanského divadla po roku 1989 je príbeh úspechu poznacený sínusoidami. V minulom období sa znacne obohatila zásoba štylistických prostriedkov divadla, popri dodnes dominujúcich realistických produkciách tu našli domov štylizácie, absurdity a grotesky, divadlo je otvorené (otvorenejšie) smerom k mladým tvorcom, poctom pomenej ale umeleckou hodnotou je významná spolupráca divadla so slovenskými divadelnými tvorcami, v dramaturgickom pláne možno nie vždy s prislúchajúcou váhou, ale sú stále prítomní súcasný autori, nárocnejšou sa stala aj divadelná výtvarná umelecká práca (scéna a návrhy kostýmov), existujú povzbudivé náznaky záujmu o prácu s nárocnejšou scénickou hudbou, podarilo sa založit štúdiové divadlo, ktoré môže prilákat do života divadla nové publikum, a dat tak priestor odvážnejšiemu experimentovaniu, predovšetkým sa však podarilo z vynikajúcich hercov vytvorit celok, jeden súbor. Snád ešte nikdy, v doterajších dejinách divadla, neboli vyhliadky takéto povzbudzujúce.

Géza Hizsnyan

Hlavní sponzori Jókaiho nadácie

Hlavní sponzori Zlatí mecenáši Strieborní mecenáši Bronzoví mecenáši Ďalší mecenáši
4370 Ministerstvo Kulury Bethlen Gábor Alapkezelő Zrt Emberi Erőforrások Minisztériuma 03952E9C7A Komarno-farba Nemzeti Kulturális Alap Jmk Media A. C. T. - Komáromfüss AGRIMPEX - Nádszeg Agrocoop Imeľ, a.s. - Imely AGROSERVIS spol. s.r.o. - Komárom AGROSPOL VKF s. r. o. - Komárom AGROTOP s. r. o. - Nyárasd Alistál Község Balony Község Bátorkeszi Község Bős Város C-SERVICE - Wurczell Zoltán COOP JEDNOTA - Dunaszerdahely Családi könyvklub s.r.o. - Dunaszerdahely Csallóközkürt Község Csicsó Község CSILIZKÖZ Rt. - Csilizradvány Csilizpatas Község Csilizradvány Község Csörgő Vilmos - Bős Ekecs Község Ekel Község EUROPRESS BK s.r.o. - Bátorkeszi FAXCOPY - Komárom Földműves szövetkezet - Egyházgelle Földműves szövetkezet - Gúta Földműves szövetkezet - Kamocsa Földműves szövetkezet - Lakszakállas Földműves szövetkezet - Lúcs Földműves szövetkezet - Szímő GALANT - Ekecs GAMMA SLOVAGRO s.r.o. - Nádszeg GAZDA-FRÉV s.r.o. - Ekecs Gúta Város Gútai Malom Rt. - Gúta GUTTE s.r.o. - Gúta HABÁR Bt. - Dél-Komárom IDA - HOLZ s.r.o. - Gúta Illésháza község Imely Község NTERCAD s.r.o. - Komárom JEG - Komárom Keszegfalva Község KO - ROLL s.r.o. - Gúta KOMAGRARTECHNIK s. r. o. - Marcelháza Lakszakállas Község LUARI s.r.o. - Albár Marcelháza Község MEGART a. s. - Nemesócsa MINIT SLOVAKIA spol. s.r.o - Dunaszerdahely Motokom Slovakia s. r. o. - Nagymegyer Nádszeg Község Nagykeszi Község Nagymad Község Nagymegyer Város Naszvad Község Nyárasd Község Ógyallai Mikrorégió Panta Rhei s.r.o. - Nagymegyer Paulis Tibor - Marcelháza PEPITA tours s.r.o. - Komárom PLAUTER KÚRIA - Nagymegyer Prestige Étterem - Komárom PROJEKT-MARKET s.r.o. - Ing. Gőgh Mihály - Gúta RECRO s.r.o. - Érsekújvár Részes Mezőgazdasági Szövetkezet - Felbár Részes Mezőgazdasági Szövetkezet - Vásárút SOLUM Zrt. - Dél-Komárom Somorja Város SOUTHERM s.r.o. - Dunaszerdahely STAVOINVESTA DS s. r. o. - Dunaszerdahely SZITA - Ekecs Szőgyén Község Šeko Shop - Komárom T.M.T. - Gúta TERMAL s. r. o. - Nagymegyer TOMATA s.r.o. - Gúta TRANSBETON PLUS s.r.o. - Nagymegyer Vásárút község Vitex Plus s.r.o. - Ekecs WF Kft. - Dél-Komárom Zsidek Vilmos - Szentpéter AGRIPENT spol. s.r.o. - Lég CÉDRUS s.r.o. - Dunaszerdahely DUNSTAV DS s. r. o. - Kisudvarnok F-FIRHANG - Lúcs FLORISSIMO VIRÁGSZALON - KOMÁROM GUKOM S.R.O. - GÚTA TANGAZDASÁG BÚSLAK s.r.o. - Dunatőkés WINFER spol. s.r.o. - Lég FÖLDMŰVES SZÖVETKEZET - CSALLÓKÖZARANYOS GAMEX TRADING S.R.O. - KOMÁROM HUBERT VENDÉGLŐ - KOMÁROM J&J ÉTTEREM - SZENTPÉTER POKOL HOTEL - KOMÁROM Prestashop Logo 1516781637 SAM SHIPBUILDING AND MACHINERY - HAJÓ ÉS GÉPGYÁR - KOMÁROM Square 1 Új Nő