Tótovci

"Rozrezal si ho na troje, môj milý, dobrý Lajos?
- Na troje? Nie. Rozrezal som ho na štyri rovnaké časti... Snáď som neurobil dobre?
- Ale urobil si to dobre, môj milý, dobrý Lajos. Ty vždy vieš, čo a ako máš urobiť."

Tragikomédia Istvána Örkényho Tótovci patrí od svojej premiéry v Divadle Thália v roku 1967 medzi najpopulárnejšie maďarské inscenácie. S veľkým ohlasom ju hrali po celom svete, od Paríža po Washington, od Berlína cez Moskvu až po Japonsko, a Zoltán Fábry podľa nej nakrútil vynikajúci film Vitajte, pán major. Major prichádzajúci z frontu na zdravotnú dovolenku do zázemia sa nasťahuje do života Tótovcov, ktorí sa obávajú o život svojho syna. V nádeji na protekciu podstupuje celá rodina nekonečný rad ponižujúcich udalostí. Obete dvojakej traumy - Majora a Tóta – delí od seba celý svet: rozdielne spoločenské postavenie, výchova, duševné ustrojenie i rodinný stav. Bytie však má jednu – v danej historickej situácii zásadnú – sféru, kde sa títo dvaja muži stretávajú. A tou je strach. Existuje mnoho spôsobov, strachu a obáv: majorova hysterická, patologická hrôza sa prejavuje rozkazovačným terorizujúcim postojom, Tótova sa zas pohybuje v rovine prispôsobovania sa a poslušnosti. Tento protiklad tvorí podstatu ich vzťahu. Predpokladom všetkých ich prejavov je existencia toho druhého. Major môže presadiť svoju nezmyselnú vôľu len ak existuje niekto, kto sa jeho požiadavkám podriadi. A čím je rozkaz nezmyselnejší, tým pokornejší musí byť ten, kto sa mu podriadi. Scénu za scénou sledujeme, ako sa Majorove požiadavky voči hostiteľom znetvorujú, ako od nich čoraz odhodlanejšie a čím ďalej tým nezmyselnejšie požaduje, aby sa vzdali svojich noriem, ba dokonca aj svojich životov.